Po vysokej škole tento mladý chlapec, teda ja, odišiel na rok do USA pracovať do krásneho hotela na Floride. Americký sen od piky, alá ročná stáž v USA. Prvé mesiace roznášam jedlo, zbieram poháre, všetci čo šli na leto do USA to dobre poznáte. Po 4 mesiacoch som bol „povýšený“ na čašníka a zarábal od 3000 do 4000 USD mesačne. Celkom slušné na 24 ročné ucho a ešte si treba uvedomiť, že za jedlo a ubytovanie som takmer neutrácal. Rok ubehol ako voda, víza skončili a ja som sa vrátil na Slovensko.
Našiel som si svoj „vysnívaný“ office job v korporáte, ktorý som po pol roku opustil. Zabudol som doplniť, že “dobre platený” ……Budem konkrétny, nie ako tí ostatní, čo zarábali 800 EUR , ale povedia len, že išlo o dobre platenú prácu a aj tak odišli do Thajska, lebo ide o slobodu a nie o peniaze…Ja som dostal nástup 1000 eur, po pol roku by som tam mal 1300 v hrubom. Bol to dobre platený job? Asi nie, ale urobte si vlastný názor.. Ja tvrdím, že som sa na to vykašľal kvôli peruánskej frajerke, ktorú som stretol v Miami a kvôli tomu, že som odmietal stráviť najlepšie roky života v bratislavskej kancelárii. Dal som výpoveď a rodinu postavil pred hotovú vec. V Peru som nemal nič, dokonca ani pracovné vízum. Ale z USA som mal slušné úspory na to, aby som si to mohol dovoliť. Hovorím to, aby som bol objektívny.
Sebavedomo som odišiel do Peru. Prečo sebavedomo? No proste preto, že dovtedy som nikdy nezakopol. Myslel som si, že ono to nejako pôjde samo. Ako hovorí Charlie Sheen, “niečo príde…“A veru prišlo. Frajerka študovala od pondelka do piatku, bola celý deň v škole. Nemohol som bývať u nej a tak som si našiel izbu u miestneho Peruánca. Long story short…Po pár dňoch som sa začal nudiť, bol som nervózny z večného čakania a nič nerobenia. Snažil som sa nájsť prácu, lenže kým nemáte kontrakt od zamestnávateľa, víza nedostanete. Ak chcete kontrakt potrebujete najskôr víza. Byrokratický kolotoč.
Po dvoch mesiacoch som sa zbalil a vrátil sa s dlhým nosom na Slovensko. Ocino bol tak zlatý, že pre mňa prišiel na letisko do Budapešti. Žiadne výčitky, žiadne nepríjemné otázky. Doteraz si myslím, že vedeli, že to, čo robím nemá šancu na úspech, ale neodhovárali ma…proste ma nechali, nech sa poučím.
Do predošlej firmy som sa už nemohol vrátiť…V podstate ani nechcel, ale vždy bolo lepšie robiť niečo, čo vás nebaví, než nič. Bol som pol roka na pracáku a strašne som trpel. Prácu som si hľadal najviac na začiatku. Keď som nemohol nič nájsť, moja motivácia išla rapídne dole. Mal som už 26 a žil som doma u rodičov bez príjmu. FAIL? Možno. V Apríli som sa zbalil a odišiel za svojou Peruánkou do Mexika, precestoval Strednú Ameriku a odišiel na pracovné víza do Kanady, kde som strávil nádherný rok a pol. V Kanade som spoznal skvelých ľudí, ktorí ostanú moji kamaráti navždy. Okrem toho som bol schopný ušetriť peniaze na Južnú Ameriku a Áziu.
Opäť som sa vrátil do Európy, tentoraz do Prahy a náhodou som dostal prácu na unikátnom vedeckom projekte v Prahe. Či sa zas zbalím a odídem do zahraničia? To neviem. Ak ale áno, určite to nebudem ľutovať. Pretože “Its better to say UUUPS, than WHAT IF…” Mám 29 a v podstate ľutujem len to, že som necestoval viac. Pol roka som bol doma bez práce, miesto toho som mohol robiť dobrovoľníka a pomáhať tam, kde to potrebujú.
Záver?
Nikdy neľutujte vaše rozhodnutie. Je vždy lepšie urobiť niečo, ako nič. Opustiť komfortnú zónu, ktorá nie je najlepšia, ale ani najhoršia chce veľa odhodlania. Neviete, ako to celé dopadne. Verte tomu, že všetko sa pre niečo deje. Ako povedal Steve Jobs „“You can’t connect the dots looking forward; you can only connect them looking backwards. So you have to trust that the dots will somehow connect in your future.”
Viac článkov na www.elmundo.sk
